Myšlienky z úvodu článku priniesli Damir Mitrić a Jill Kleinová vo svojom spoločnom texte, ktorý vyšiel na webovej stránke spravodajskej televízie Al-Džazíra. Damir Mitrić je historik známy svojím výskumom o vojne v Bosne, Jill Kleinová sa zase preslávila svojimi štúdiami o holokauste. Podľa autorov je scenár známy. Najprv príde: nevedeli sme, čo sa deje. Potom: čo sme mohli urobiť? A nakoniec: už nikdy viac – čo si opakuje ďalšia generácia, až kým sa nezačne ďalšie krviprelievanie.

Šokujúce príbehy

Životné príbehy oboch autorov sú šokujúce – no v skutočnosti už až takmer banálne. Otca Kleinovej odviedli do Osvienčimu, keď mal 16 rokov, Mitrić sa ako dieťa skrýval počas obliehania Sarajeva. Členovia rodiny skončili v masových hroboch, stroj smrti išiel na plné obrátky a susedia iba vykúkali spoza záclon. Znie vám to povedome? Presne to isté sa deje teraz, len namiesto drevených okenných rámov sledujeme príbeh na obrazovkách smartfónov.

Lacné výhovorky

Dnešné publikum si užíva ten luxus, že môže drvenie a ničenie celého národa sledovať v HD kvalite a v reálnom čase. Rozdiel je iba v tom, že dnes nie je svedkom zverstiev mäsiar na rohu ulice alebo dedinský učiteľ, ale globálne publikum. A čo robia títo diváci? Presne to isté, čo ich starí rodičia: mlčky hľadia. Nanajvýš zdieľajú video, a potom príde ďalší príspevok s mačkou. Aký pokrok! Kedysi bola aspoň výhovorka: nevedeli sme o tom. Teraz o tom vedia všetci – a aj tak sa to deje. Samozrejme, aj teraz sa nájdu dobrí ľudia, ako vždy. Ten, kto tajne podá chlieb väzňovi, kto zachráni dieťa pred masakrom, kto riskuje svoj život pre iných. Tieto príbehy sú hrdinské, ale zároveň pohodlné: dá sa s nimi mávať ako s dôkazom, že „predsa len je v ľudstve nádej”. Lenže štatistika je vždy rovnaká: zopár hrdinov na milióny tých, čo sa len prizerajú.

Radi si zaspomíname

Čo je pritom naozaj ironické – všetci radi oslavujú spomienky na minulosť. Z Osvienčimu sa stal turistický cieľ, kde si možno spraviť selfie pred barakmi. Na pamätníku v Srebrenici ukladajú vence politici, ktorí nasledujúci deň podpisujú nové zbrojárske kontrakty. A raz, kto vie po koľkých rokoch, niekde v Gaze tiež postavia pamätný park, kde zaznejú tie isté slová: „už nikdy viac”. Ale čo dovtedy? Dovtedy sa svet len prizerá. Potichu. Pohodlne. Trochu moralizujeme, niečo zverejníme na Facebooku, zúčastníme sa demonštrácie, a potom sa vrátime domov pozerať Netflix. A krvou zaliatu obrazovku si pokojne vypneme – veď „tragédie” nie sú predsa na to, aby narušili večeru.

Otázka v skutočnosti neznie, či ešte bude genocída. Tá je zaručená. Otázkou je, či ju aj nabudúce budeme sledovať spoza záclony, alebo konečne niekto skutočne vyjde z domu. A samozrejme, najpohodlnejšia veta je vždy poruke: „Ale čo môžem urobiť ja?” Nuž, odpoveď dejín je, že „sám” môže znamenať oveľa viac, než „milióny mlčiacich spolu”. „Dovtedy si však pokojne opakujme: už nikdy viac. Znie to predsa perfektne” – uzatvárajú Damir Mitrić a Jill Kleinová.