„Jeden a pol stupňa! Ako keď je ráno káva ešte príliš horúca a popoludní už vlažná. No áno, skaza ľudstva zrejme nebude vojna, bieda alebo drogový biznis, ale to, že priemerná teplota našej planéty mierne stúpne zmenou klímy” – upozorňuje vo svojom najnovšom, mimoriadne provokatívnom komentári na portáli American Thinker Richard Blakley. Podľa amerického konzervatívneho komentátora je hlavnou otázkou najmä to, ako sa vlastne meria tá legendárna „priemerná teplota”. Kedysi to robili tak, že za loď spustili vedro, vložili doň teplomer a hotovo: tu máte klímu Zeme! Dnes je technika, samozrejme, oveľa vyvinutejšia: desaťtisíce staníc, balónov, bójí, radarov, satelitov a nudní meteorologickí pozorovatelia. Potom vezmú staré údaje z morských vedier, porovnajú ich so satelitnými údajmi a vyhlásia: „Veru, apokalypsa je tu, oteplilo sa o jeden a pol stupňa.” To je asi také, ako keď vleješ dohromady hrniec slepačej polievky a mrazený nanuk a potom oznámiš, že celý svet je vlažný.

A potom prichádza ďalšie veľké strašidlo: „oxid uhličitý”. Len potichu zašepkaj: uhlíková stopa (v riadnom horore by hneď nasledovala hrozivá hudba). Trump však tvrdí, že aj toto je podvod, a aha, viac ako 1600 vedcov podpísalo vyhlásenie, že žiadna klimatická pohotovosť neexistuje. Navyše, bez oxidu uhličitého by nebolo ani chleba, ani vína, ani lesov, ani života. Teraz sa nám však niekto snaží nahovoriť, že tento plyn je dychom samotného satana.

V dejinách Zeme bolo často dvadsaťkrát viac oxidu uhličitého a planéta sa neroztopila ako nanuk na slnku. A hoci dnes už aj nositelia Nobelovej ceny za fyziku hovoria, že celá panika okolo oxidu uhličitého je „čistý nezmysel”, klíma-fanatici stále veria v experiment z 19. storočia, kde John Tyndall pomiešal vodnú paru s oxidom uhličitým a myslel si, že plyny vytvárajú teplo ako v skleníku. Odvtedy nám donekonečna rozprávajú rozprávku o „skleníkovom efekte”. Dnes však už máme prístroje, ktoré ukázali: oxid uhličitý pohlcuje energiu práve na tak úzkej vlnovej dĺžke, kde niet čo pohlcovať. Inými slovami: táto veľká „tepelná pasca” je asi taká nebezpečná ako deravý dáždnik uprostred púšte.

Podľa Blakleyho je však strach výnosný biznis. Politici sa radi predvádzajú v role záchrancov sveta, zatiaľ čo nám nasilu podsúvajú uhlíkovú daň, energetické limity a zelený biznis. A kto pochybuje, je okamžite „popierač klimatickej zmeny”. Áno, pretože rozmýšľať sa dnes považuje za vzburu. Takže sa môžeme ďalej triasť od strachu pred jeden a pol stupňovou zmenou, ale pritom by sme nemali zabudnúť, že skutočným nebezpečenstvom nie je mierne zvýšenie teploty Zeme, ale to, že dovolíme niekoľkým „zeleným spasiteľom” riadiť naše životy a určovať nám, koľko elektriny, mäsa alebo benzínu smieme používať. Klíma sa nezrúti, iba zdravý rozum. (American Thinker)