„Kráľovská opera a balet v Londýne tento rok neotvorili sezónu hudbou, ale škandálom. Návštevníkov Pucciniho Toscy neprivítal červený koberec, ale aktivisti s transparentmi. Hlavná vinníčka? Anna Netrebko, ruská sopranistka, ktorá – predstavte si – síce odsúdila vojnu na Ukrajine, no nebola ochotná dostatočne horlivo prekliať Putina. Pre takýto čin dnes už pre umelca neexistuje odpustenie” – upozorňuje vo svojom najnovšom článku Lauren Smith, londýnska redaktorka portálu The European Conservative. Netrebko nakoniec na javisku predsa len mohla vystúpiť, čo je už samé o sebe podozrivé: ako jej to vôbec mohli dovoliť? Zato izraelský dirigent Lahav Shani také šťastie nemal. Koncert Mníchovskej filharmónie na festivale v Gente rýchlo zrušili. Oficiálne „v záujme mieru”. Shani je totiž Izraelčan a dostatočne nahlas nevyhlásil, že nenávidí vlastnú vládu.

Zdá sa, že dnes kariéru speváka alebo dirigenta neurčuje talent, ale decibely jeho politických vyhlásení. Kto každú minútu nehlása, že nenávidí toho správneho lídra, je automaticky nepriateľ. Lauren Smith si kladie otázku: kedy sa stalo povinnosťou byť politickým komentátorom, aby mohol človek spievať alebo dirigovať orchester? A cirkus pokračuje v Hollywoode. Herečku Sydney Sweeney sa pokúsili „zrušiť” len preto, že – podržte sa – je registrovaná republikánka. Nič nevyhlásila, ale mlčanie je dnes vraj najistejším znakom viny.

Bojkot ako „politická zbraň” je pritom skôr úbohý. Ak je film zlý – napríklad hraná verzia Disneyho Snehulienky –, bude z neho prepadák aj bez toho. Nie preto, že jedna z hlavných postáv je pro-izraelská a druhá pro-palestínska, ale jednoducho preto, že je otrasný. Na to netreba politické prehlásenie vernosti, stačí si kúpiť lístok do kina. Írska spisovateľka Sally Rooney však latku posunula ešte vyššie: rovno zakázala prekladať svoje knihy do hebrejčiny. Aké odvážne gesto! Veď čím iným sa má „pokrokový” autor presláviť, ak nie tým, že vylúči časť vlastných čitateľov?

Celá táto tragikomédia dokazuje jedno: umenie sa už pomaly neposudzuje podľa kvality diel, ale podľa politickej orientácie umelcov. Akoby sme pred každým koncertom, filmom či knihou museli najprv absolvovať ideologickú kontrolu: myslí si autor, dirigent či hlavná postava presne to isté, čo my? Ak nie, má smolu. No pritom podstatou umenia je práve prekračovať politické zákopy. Ukázať, že aj ten, koho osobne nemôžeme vystáť, dokáže vytvoriť niečo krásne. Dnes však staviame radšej múry. A tak sa každý pekne uzavrie do vlastnej bubliny, kde mu určite nik nepovie nič nepríjemné. Zvedavosť nahrádza karanténa, talent vernosť. To je heslo modernej kultúry. „Ak to takto pôjde ďalej, na javisku zostanú iba tí, ktorí sú dokonale bezobsažní – ale aspoň politicky bezchybní” – varuje londýnska redaktorka portálu The European Conservative.