„Progresivizmus už bol vyskúšaný, otestovaný, a znovu a znovu skrachoval” – varuje vo svojom najnovšom článku na portáli American Thinker ekonomický a politický analytik Joseph Ford Cotto. Podľa neho je jedným z najväčších sebaklamov ľavicových intelektuálov a aktivistov to, že si stále nahovárajú: teraz sa to podarí. Napriek tomu každý ich pokus skončí neúspechom, pretože progresívna ideológia je vo svojej podstate sebazničujúca: popiera minulosť a relativizuje hodnoty. Všade, kde ju vyskúšali, zlyhala. Konzervativizmus sa naproti tomu opiera o to, čo sa v dejinách ľudstva osvedčilo: rodina, komunita, náboženské a kultúrne korene, úcta k slobode. Keď sú tieto hodnoty pevne prítomné, ľudia sú šťastnejší, zdravší a spokojnejší.

Čo funguje v praxi?

Stačí sa porozhliadnuť po Európe. Progresívne experimenty vedú vždy k spoločenskému napätiu. Švédsko je varovným príkladom: imigračná politika založená na ideológii „otvorenej spoločnosti” nepriniesla integráciu, ale vytvorila paralelné spoločnosti s prudko rastúcou kriminalitou a kultúrnymi konfliktmi. Vo Francúzsku sa progresívci v mene „laicity” opakovane obracajú proti väčšinovej národnej identite, zatiaľ čo v predmestských getách má islamská tradícia väčšiu váhu než autorita francúzskeho štátu. Výsledok? Roztrieštená spoločnosť, kde namiesto „pokroku” vládne napätie.

Naopak, krajiny, ktoré si zachovali konzervatívne základy, sa javia ako stabilnejšie. Poľsko alebo Maďarsko nie sú dokonalé, ale ekonomicky aj kultúrne priťahujú tých, ktorí majú dosť západných progresívnych experimentov. Ľudia túžia po bezpečí, rodinnej politike a kultúrnej identite – a presne to konzervativizmus ponúka.

Progresívna diktatúra

Najväčšia chyba progresívnej ideológie spočíva v tom, že považuje práva a hodnoty za relatívne: čo bolo včera posvätné, je dnes „zastaralé”, a to, čo sa dnes vybojuje, si môže politika zajtra kedykoľvek zobrať. Tým sa otvára cesta všemocnej byrokracii, ktorá nie je strážcom slobody, ale manažérom života občanov. V Európe to vidíme aj v inštitúciách EÚ: úrady, ktoré sú demokraticky sotva zodpovedné, rozhodujú o tom, ako má žiť Slovák, Maďar či Nemec. To je progresívna logika: centrum vie všetko lepšie.

Ľudia však „hlasujú nohami”. Tak ako Američania vo veľkom opúšťajú progresívne mestá v prospech Texasu či Floridy, aj v Európe vidíme preskupovanie: čoraz viac ľudí sa zo západnej Európy sťahuje do strednej a východnej Európy, kde sú nižšie dane, silnejšie komunity a väčšia bezpečnosť. Niet divu, že Budapešť či Varšava sa dnes stávajú domovom mnohých mladých zo západnej Európy.

Konzervatívna budúcnosť

Rozsudok dejín je jasný: každý systém, ktorý označí tradíciu, náboženstvo a národnú identitu za „zastaralé”, sa skôr či neskôr zrúti. Preto progresivizmus začína stále odznova – vždy sľubuje novú utópiu, ale nakoniec vždy skončí rovnako: hospodárskou krízou, kultúrnym rozkladom a politickou nestabilitou. Konzervativizmus naproti tomu nesľubuje utópiu, ale ponúka oporu. Vie, že ľudská prirodzenosť sa nezmení zo dňa na deň, a preto sa ani nepokúša spoločnosť násilne „prevychovávať”. Namiesto toho si ctí dedičstvo minulosti, pretože chápe: len zo stabilných koreňov môže vyrásť zdravá budúcnosť.

Podľa Josepha Forda Cotta je ponaučenie jednoduché: progresívna ideológia globálne zlyháva, pretože buduje svet bez koreňov. Konzervativizmus je lepší, pretože stojí na pôde reality a uchováva všetko, čo skutočne funguje – rodinu, komunitu, vieru a slobodu. A bez týchto hodnôt nemá budúcnosť ani Európa, ani svet.